O nás
Ako to všetko začalo?
Sme obyčajná štvorčlenná rodina, moji rodičia, starší brat a ja Ivana. Od malička som túžila mať doma psíka, ale rodičia dosť dlho odolávali, lebo sme si nevedeli predstaviť život psa v paneláku. Zato sme mali doma piatich škrečkov, dve morčatá a občas som doniesla z lúky kobylky, modlivky, jašteričky a inú "háveď". Moji rodičia majú k faune veľmi kladný vzťah a tak všetko tolerovali.
Mama mi priznala, že tiež ako dieťa chcela psa, ale rodičia jej ho nedovolili, tak mala aspoň dvoch papagájov. Verte mi, keď po niečom veľmi túžite, vždy to dosiahnete i keď nie hneď, ale trpezlivosťou a stojí to zato.
Keď som mala asi päť rokov, oproti v paneláku na prízemí bývala rodina so psom. Mali predzáhradku, kde sa ich pes stále hrával a ja som na neho túžobne z okna každý deň hľadela. Neskôr som sa chodila s ním občas pohrať. Vtedy som dostala pod stromček prvú knižku o plemenách psov. Tam som si nalistovala stránku, na ktorej bol pes podobný tomu, s ktorým som sa hrávala. Bola to border kólia. Po prečítaní všetkých dostupných informácií o tomto plemene sme si s mamou povedali, že raz takého psíka kúpime.
Náhoda chcela, že v roku 2004 sme sa dali na výchovu a neskôr na výcvik psíkov pre Výcvikovu školu pre vodiacich psov a za štyri roky prešlo našim bytom osem psov.
Všetko to boli labradori, až na jedného nemeckého ovčiaka. A práve ten sa stal našim prvým domácim psíkom. Bola to vlastne fenka a volala sa Biba. Bibuška bola z výcviku na vodiaceho psa vyradená a tak zostala u nás.
Stala sa našim miláčikom. Bohužiaľ dlho naša radosť netrvala, lebo Bibuška nemala ešte ani dva roky a zrejme na choré srdiečko zomrela. Bolo a je nám za ňou veľmi smutno.
Prešiel necelý rok a my sme stále uvažovali o kúpe psíka. Mama sa venovala i naďalej výcviku, čiže sme doma mali psa labradora , no naša túžba po vlastnom psíkovi bola silnejšia. Denne sme listovali na internetových stránkach a hľadali vhodného psíka.
Náhoda zase chcela a úplne cez inú stránku sme sa dostali na stránku CHS Quick angel, kde bola fotka Emynky ako posledného voľného psíka na predaj.
Nebolo to ľahké rozhodovanie, lebo mama vedela, že bude musieť prestať s výcvikom vodiacich psov. Dva týždne trvalo, kým sme sa rozhodli. Lepšie povedané mama s otcom sa rozhodli, lebo to urobili potajomky a Emynku nám domov doniesli ako prekvapenie.
Skoro sme s bratom odpadli a neverili sme vlastným očiam. Do Emynky sme sa zamilovali na prvý pohľad.
A tak sme od apríla 2008 už päťčlenná rodina, samozrejme vrátane Emynky. Prepáčte, zabudla som na škrečka, ktorý je členom rodiny už dva roky.
Emynka je našim slniečkom i keď niekedy jej temperament presahuje ten môj a ja trošku nestíham. Začala som s ňou cvičiť agility, ide nám to pomalšie, ale je to viacmenej na mne, lebo sa musím do toho poriadne dostať. Tak nám držte palce.
moja maličkosť, môj brat s Emy a mama s budúcim vodiacim psom
